Aj ja ako CEO mám svoje predsavzatia. Osobné, biznisové, životné. Napríklad, trnavská stovka. Chcem ju absolvovať na bicykli. V júli alebo auguste potom plánujem expedíciu v Afrike. Trénujem stúpavosť, kontinuálnych 500 výškových metrov, hodinu a bez takého vyčerpania, aby ma to položilo. To je môj osobný cieľ. Pomáha mi, že je v ňom niečo konkrétne. Ak by to bolo len „zlepšiť sa v bicyklovaní“ alebo niečo podobne vágne ako „schudnúť“, či „zdravo jesť“, asi by to skončilo neúspechom. Mimochodom, schudnúť a zdravo jesť sú najčastejšie predsavzatia, ktoré sa najviac porušujú.

Z biznisového hľadiska zase potrebujem mať autonómnu firmu. Aby každý vedel, čo robiť. Namiesto pozitívneho cieľa používam v tomto prípade negatívnu skúsenosť. V minulosti som išiel na dovolenku a firma sa zastavila. Navonok sa zdalo, že všetko funguje, ale reálne sa čakalo, kým som neotvoril e-mail. Keď pôjdem na dovolenku toto leto, nemôže to položiť firmu. Predtým potrebujem, aby bolo všetko pripravené na môj odchod.

Prezradím ti, ako pristupujem k tvorbe predsavzatí, ale aj zlyhaniam, ktoré so sebou prinášajú.

O predsavzatiach

Vytyčovanie a plnenie cieľov je priebežná vec. Nezačína sa prvým januárom, nekončí sa decembrom. Continuous improvement môžeme aplikovať aj mimo projektového manažmentu, na naše životy. Predsavzatia majú z môjho pohľadu svoju postupnosť, niekoľko fáz, ktoré môžu trvať roky. A určite by nemali vychádzať z tlaku okolia. Musíme ich robiť pre seba, len málokedy sa skutočne zmeníme alebo zlepšíme pre niekoho iného.

Prvá fáza je uvedomenie si stavu, potreby. Druhá fáza je premyslenie si špecifického cieľa, ktorý potrebu reflektuje. Potiaľto to je jednoduché, lebo sa to deje len v hlave. To nikoho nič nestojí, žiadnu námahu, pot ani drinu. Ale to najdôležitejšie je ustáť zmenu, zachovať si vôľu makať na sebe. To je najťažšia, tretia fáza.

Som notorický zlyhávač. Ako môže niekto taký založiť a úspešne budovať firmu? Pomáha mi jedno motto: another day, another destiny. Každý deň začínam s novým entuziazmom. Nemôžem povedať, že s čistým štítom, lebo predchádzajúce dni nevymažem. Len sa z nich poučím, a aj keď mohli byť zlé, nenechám sa tým odradiť. Jasne, že zlyhávam v súkromí aj v biznise. Byť CEO nie je o tom, že nerobím chyby. Failnem 20-30x, kým sa mi niečo podarí. Je to repetitívne, no nerobím z toho drámu. Na druhý deň prichádza nová možnosť (ne)zlyhať.

O motivácii

Mám krátku pamäť. Musím si ciele externalizovať. Opakovane sa k nim dostávať, pripomínať si ich, čítať si ich niekde na papieri alebo v docu. A pripomínať si aj to, prečo ich chcem dosiahnuť. Lebo na kontext môžem zabudnúť, môže sa tiež vytratiť moja motivácia a odhodlanie dosahovať výsledky. Ale dôležitosť tých výsledkov sa nestratí s mojou pamäťou. Spoľahnem sa na svoje predchádzajúce ja, lebo viem, že nás niečo spája – veci si vždy dobre premyslíme, než sa do nich pustíme. Ak som si nejaký cieľ premyslel v minulosti, nemám dôvod neveriť v to, že má zmysel.

Najväčším problém v tomto celom procese som ja. Prekážka samému sebe, ako sa hovorí. Sme svoji najväčší nepriatelia. Stačí, aby som sa zle vyspal, málo najedol, mal zlú náladu, obdobie, rozpoloženie... A moje ciele sú ohrozené. Teda boli by, nebyť samonakopávania sa.

Ak sa človek vie upratať do disciplíny, je to obrovská devíza. Keď sa pozriem po úspešných ľuďoch okolo, vidím tú disciplínu. Byť úspešní neznamená robiť len to, čo ma baví. Práve naopak, musím sa vedieť motivovať do toho, čo ma nebaví. Časom sa z toho môže stať záľuba, môže to byť jednoduchšie, alebo len menej iritujúce. No bez toho, aby som na sebe makal a zdokonaľoval sa v tej veci, ktorá ma tak nebaví, tú nechuť nikdy neprekonám.

O ambíciách

Ľudia sú podľa mňa prelietaví. Žiadnemu nápadu nedajú mnohoročnú húževnatú pozornosť. Každé 2-3 roky skúšajú nové podnikateľské plány, ale nič veľké, ambiciózne, čomu by systematicky venovali desaťročie, alebo aj dve. Sú tu samozrejme šikovní ľudia, ale aj ja v segmente vidím len pár takých, ktorých považujem za konkurenciu. Spočítam ich na jednej ruke. Nie je veľa ľudí, ktorí sa rozhodnú niečo dlhodobo budovať a venovať tomu všetku mentálnu, časovú aj finančnú kapacitu. Tento bod je zvláštny v tom, že hovorí o ambíciách, no zároveň úzko súvisí s disciplínou. Ambícia bez disciplíny zostane nenaplnená.

Som tiež trochu opačný prípad. Ja som ambíciu nemal vopred danú. Nepovedal som si: založím IT firmu, ktorá preklenie dieru na trhu. Moje ambície skôr dobiehajú realitu. Človek viac menej zistí, že sa niečo podarí urobiť, keď sa to udeje. Zrazu spadnú z očí klapky a objavia sa nové možnosti. Poviem si: tak skúsim niečo navyše. Ak sa to podarí, je to viac, než v čo som dúfal. Ak nie – mám novú métu, ktorú musím dosiahnuť. Výhodou je, že už je sformovaná, reálna, skoro som si na ňu siahol. Už si len stačí premyslieť, ako sa k nej znova dostanem.

O zlyhaniach

Poučenie z neúspechu musí byť vždy prítomné. V podnikaní nie je priestor na kopenie chýb. Väčšinu zlyhaní ale radím do kategórie: nepodarilo sa vyhupnúť na nový level. Nájsť tú správnu vec, ktorú treba zlepšiť. Niekedy to chce 100 reštartov a 100 iterácií, ale tá odmena za to stojí.

IT a všetky biele goliere majú podľa mňa jeden výrazný problém. Naša práca je príliš virtuálna, abstraktná. Nevidíme tú kopu nasekaného dreva. Nevidíme fyzický výsledok. Toto nie je zlyhanie ani neúspech, no veľmi často sa tak maskuje. Respektíve – vnímame absenciu úspechu a myslíme si, že je to neúspech. Ako to riešiť?

Človek si musí svoju mentálnu činnosť odškrtávať. Aspoň v nejakej podobe vidieť, že sa práca urobila. Lebo naňho doľahne skepsa aj napriek tomu, že to reálne odsýpa. Ak to občas cítiš aj ty, dám ti jednu radu. Obhliadni sa za tým, čo všetko sa ti už podarilo. Koľko toho prešlo tvojimi rukami a čomu si dopomohol, alebo dopomohla vzniknúť. Zmena perspektívy s tvojím svetom spraví divy.