Aké je tajomstvo work-life balancu? Je to vôbec tajomstvo? Náš CEO Roman Varga pre teba má niekoľko odporúčaní, nečakaj však spirituálne rady Robina Sharmu. Stačí sa k tomu postaviť racionálne, a hlavne nezabudnúť premýšľať.

Work-life balance je otázkou definície. Slovo „work“ si v tomto spojení nesie negatívnu konotáciu. Ja ho ale neberiem negatívne. Mám rád aj work aj life, viem prepadnúť obidvom. Keď nepracujem, sústredím sa na osobný život. Užívam si dovolenku s rodinou. Nepociťujem vnútorný boj. Mám ale obdobia, kedy dokážem práci prepadnúť na celé týždne. Bol by som nervózny, ak by som sa jej nemohol sústredene venovať.

Vtedy oceňujem, akú oporu mám v manželke. Môže byť s rodinou na Srí Lanke, alebo v Chorvátsku, ale viem, že sú v poriadku. Vtedy sa môžem nerušene sústrediť na 18 hodinový pracovný maratón. Ak sme zase všetci spolu, môj pracovný deň má bežných 8 hodín, po ktorých sa venujem rodine. Keď som s nimi, som s nimi naplno, a nie mysľou v kancelárii. Z toho by som vyfiltroval prvú radu: Buď prítomný. Rob to, čo robíš a neutekaj mysľou mimovoľne k inej povinnosti, ale ani zábave.

Nerozumiem napríklad konceptu práci z pláže. Keď som v exotike, tak chcem objavovať krajinu, zabávať sa s partiou, byť s rodinou. Naozaj mi robí veľký problém prepnúť kontext na povinnosti, začat sa sústrediť, dosledovať detaily, vnímať všetky súvislosti. Z dovolenky, ak si vôbec beriem notebook, urobím nanajvýš nutnú operatívu a zatváram notebook. Vôbec by som to kvalitnou prácou nenazýval.

V porovnaní s inými živočíšnymi druhmi sme zvyknutí žiť v odlišných časových pásmach, a tým myslím skôr myšlienkovo, než geograficky. Z pohľadu finančného plánovania to môže byť pre náš dôchodkový vek prospešné, no ak mi moja rozlietaná myseľ neustále pripomína budúce výzvy a minulé zlyhania, bráni mi to v sústredení sa na prítomnosť. Budúcnosť tvoríš dnes, nie zajtra.

Myslenie je kľúčová činnosť, smeruj ho

Pochytať rozlietané myšlienky sa dá naučiť. Na myslenie si treba alokovať čas a priestor. Je to tá mimoriadne dôležitá činnosť, ktorú opomíname. Prirovnám ho k dýchaniu. Dýchaš bez toho, aby ti to niekto povedal. No vedomé dýchanie je predsa len iné, má iné výsledky. Tvoje nádychy aj výdychy vedome meníš. Môžeš dýchať hlboko a upokojiť sa, alebo plytko a dať rýchlu dávku kyslíka tvojmu telu pri prekonávaní fyzickej záťaže. Striedať niekoľko prístupov.

S myslením je to podobné. Povrchné myslenie si necháš na bežnú operatívu, ktorá si veľa mozgových buniek nevyžaduje. Je to už skôr svalová pamäť, bežná agenda. Potom sú tu ale procesy, ktoré ťa potrápia, a to je napríklad prioritizovanie. Vyčleň si na myslenie pol hodinu alebo hodinu, zamýšľaj sa nad vecami, ich impaktom na firmu, projekt, voľný čas. Vždy existuje zopár kľúčových úloh s obrovským impaktom, a tie treba identifikovať a urobiť. Ostatné sú potom len trávenie času v práci. Tu sa získava tá efektivita a času je potom aj nazvyš.

Na takéto myslenie ale treba byť vyspaný, mať čistú hlavu, zdravie, doma to mať v poriadku. „Nebyť vo vojne“ s niekým alebo s niečím. Ak ťa niečo ťaží, nevymyslíš nič svetoborné, si v obrannej reakcii, v žilách ti koluje adrenalín, kortizol, si vo fight or flight móde. 

Podnikateľ musí mať svoju firmu najmä v hlave, až potom v realite. Mentálny model. Najprv ten hrubý obraz, časom prepracovaný do najmenšieho detailu. Prvých 40 rokov, až sa za to hanbím, som žil v tom, že myslenie je samozrejmá vec. Nie je to pravda.

Mysleniu veľmi pomáhajú monotónne frekvencie, napríklad šoférovanie, sprchovanie, hudba bez spevu (brain.fm), beh, bicykel, chôdza. Veľa chodím, pokojne aj hodinu denne do práce a z práce, alebo do škôlky, a čas strávený chôdzou väčšinou venujem svojim myšlienkam. Nevnímam to ako stratu času, skôr naopak, ako veľmi hodnotnú činnosť, ktorú zúročím viacerými spôsobmi, fyzicky aj mentálne.

Hľadaj tie správne otázky

Keď sa už naučíš myslieť, pohľad do budúcnosti bude tiež dôležitý – no teraz už bude vedomý. Reflektovanie toho, čo bolo, je jednoduchšie. Ťažšie je zamýšľať sa nad tým, čo bude. Treba si vedieť klásť netradičné, dôležité otázky. Ak nájdeme správne otázky, nájdeme správne odpovede. Otázky by mali byť natoľko odvážne, aby predstavovali výzvu. To je ten „out of the box thinking“, o ktorom všetci hovoria. To položenie otázky je práve tým momentom vykročenia z komfortnej zóny. Odpoveď, keď sa s ňou dostatočne vyhráš, ti paradoxne už dá obraz o postupnosti realizovateľných krokov.

Ako podrastie naša firma o 10-20 %? Toto pre mňa nie je dôležité, je to zahodený potenciál. Otázka znie, ako dosiahneme 5-násobný obrat. Na začiatku musí byť teda aj odvaha a ambícia položiť takúto otázku. Na správne položenú ambicióznu otázku sa odpoveď už nájde (toto hľadanie je podstata podnikania). Na nepoloženú otázku neexistuje žiadna odpoveď.

Nauč sa ventilovať frustráciu

Veľká časť mojej práce je myslenie. Vyspať sa, myslieť, najesť, opakovať. Dlhodobý repetitívny cyklus môže byť frustrujúci. Tiež mávam dni, kedy sa cítim pod psa. S frustráciou sa treba naučiť pracovať a žiť. Je to súčasť pracovného aj osobného života. Nenechávať ju vykvasiť, ale nájsť spôsob, ako cezo mňa prejde a opustí systém. Pomáhajú mi dve veci, a zatiaľ sa mi vďaka nim vždy darilo vyriešiť problémy sám, alebo s pomocou blízkych.

Retrospektíva

Keď sa cez všetky tie negatívne pocity pozriem naspäť, dozadu a na to, čo sme vo firme už dokázali, aj na moju rodinu, vidím úspechy. To, že sa mi v niečom nedarí neznamená, že som neúspešný. Zlyhanie je bežná súčasť projektu život. Iterujeme. Hľadáme riešenia. Je v poriadku byť z toho unavený. 

Šport

Šport je barlička, základná záchranná sieť. Každý preferuje niečo iné, ja bicyklujem. Na bicykli, do kopca, sa stávam za 20-30 minút iným človekom. Hore, na Kamzíku, je to zrazu iný svet. Keď je najhoršie, vyťahujem bicykel a telo už podvedome tuší, že do hodiny dostane kokteil hormónov šťastia. Už sa teší na to niekoľkominútové útrpné šliapanie do kopca, lebo vie, že za ním čaká odmena.

Vždy sa to dá zlepšiť

Aj ja hľadám nové spôsoby, ako byť ešte vyrovnanejší. Snažím sa inšpirovať múdrymi ľuďmi, ktorí sa tiež živia myslením. Každý si hľadá svoju cestu. Niekto vedome dýcha, niekto medituje, niekto cvičí jogu. Rôzne cesty, spoločný cieľ.

Najnovšie si chcem osvojiť čajový rituál. Kvalitný zelený čaj mi pripadá menej agresívny, než káva. Jeho účinok je postupný a pozvoľný, príprava pomalá. Dá sa pri ňom premýšľať. Ale to je zase len moja cesta. Aká bude tá tvoja?