Vo vzduchu „cítiť“ vyhorenie podstatne výraznejšie, odkedy sa (nie len) náš IT sektor transformoval na dištančný mód korony. Síce riziko prepracovania a straty motivácie tu bolo vždy, no presunutie práce do domáceho prostredia, obmedzenie socializácie a stieranie hranice medzi pracovným a osobným životom poslúžilo ako veľmi efektívny inkubátor.

Môj pohľad na vyhorenie je, samozrejme, odlišný od pohľadu zamestnanca. Máme iné úlohy, iné kompetencie a zodpovednosti. Snažím sa ale nájsť ten prienik, niečo, čo nás spája. A pravdepodobne prvá zásadná vec bude hovoriť NIE.

Prestaň hovoriť MOŽNO a začni hovoriť NIE

Nenabádam ťa k nerešpektovaniu pokynov nadriadeného, ale k priorizovaniu. Hovoriť možno, alebo mohol by som, asi by sa dalo... je pasca. Ako zamestnanec máš stanovené svoje interné priority, ktoré si určuješ sám alebo vyplývajú z pozície. Ak máš projektového manažéra či leada, projektové priority určuje on alebo ona.

Ak je priorita všetko, potom v skutočnosti nič nie je priorita! Buď ti na stole pristanú tasky zoradené od nice to have po ASAP, alebo ich niekto musí zoradiť. Všetko, čo nemá prioritu, musí ísť do úzadia. Pochopiť to musí manažér – a dobrý manažér to aj chápe, no pochopiť to musíš aj ty. V skratke ide o to, aby si tvoju najlepšiu energiu, čas a expertízu využili čo najefektívnejšie na tie najdôležitejšie úlohy. Lebo málo dôležitých úloh môže byť toľko, že by ti na to nestačili ani 3 životy a prínos by bol mizivý, nezmyselný, už neaktuálny.

Žijeme v syndróme nedokončovania vecí

Vyhorenie je komplexnejší problém, ktorý sa nedá vyriešiť jedným odporúčaním, slovom, či vetou. Môžem ti ale povedať, čo pomáha mne, a čo je vyhorenie pre mňa.

Je to príliš veľa otvorených taskov naraz. Koreluje to. Nedokončené úlohy vytvárajú na človeka tlak, či je to CEO, manažér, alebo juniorný dátový analytik. Ak do zoznamu nedokončených úloh príde ďalší urgent, človeka to ubíja. Opakuj tento scenár príliš často a frustrácia sa mení, rastie, horí. A raz prehorí.

Pomáhajú mi checklisty. Poznáš ten naplňujúci pocit, keď si zo zoznamu môžeš odfajknúť všetko, čo si mal naplánované? Ten pocit je biochemického pôvodu. Pri každej dokončenej úlohe sa ti do organizmu vyplavuje dopamín, neurotransmitter, ktorý sa označuje za jeden z hormónov šťastia. Ochudobňuješ sa oň každou nedokončenou a rozrobenou úlohou.

Nenechaj sa zahltiť

Jeden task nie je nikdy taký problematický alebo neriešiteľný, aby z neho človek vyhorel. Kríza začína s kvantitou. V náročnej situácii sú ľudia, ktorí si musia priority určovať sami. Ak sa ale naučíš priority identifikovať, odpinkávať ich postupne preč, je veľká šanca, že sa vyhneš vyhoreniu. Na určovanie priorít využívam RICE model. Mám ale aj vlastné postupy, vďaka ktorým udržiavam “kopu na stole” v rozumnej výške.

Toto je moja malá sada preventívnych inštrukcií, ako sa nenechať zahltiť čiastkovými úlohami a uvažovaním nad nimi:

• Ak naozaj nevieš, kde začať, tak nestrácaj čas ani svoju mozgovú kapacitu – začni zhora, je tam pravdepodobne najnáročnejšia úloha.
• Buď na seba tvrdší, eat that frog, vystúp z komfortnej zóny, odhodlaj sa na tú ťažkú úlohu. Tažká znamená dôležitá. Nechce sa mi do nej znamená dôležitá. Nebaví ma môže tiež znamenať dôležitá.
• Vždy buď dôsledný – jednoducho to dokonči, nerozrábaj 5 ľahších taskov naraz, nemaj otvorené nesúviciace taby v prehliadači.
• Stanov si tvrdý deadline – všetko ide stranou, toto jedno musí byť hotové dnes do 16:00. Dokončíš, máš dopamín, ideš na ďalšiu úlohu.
• Radikálne odkloň všetky distractors, aj kolegov (ak sa vôbec nechať niekým rozptylovať, tak len dobre vybranými ľuďmi. Zvyšok sú skôr komplikátori, partner na tvojej úrovni myslenia je vzácny.), vypnúť telefón, internet, zakázať si prístup na weby, na ktorých si závislý, nájsť si prázdnu kanceláriu, alebo ísť na chatu keď treba.

Ja sám mám tendenciu otvárať nové tasky, paralelne, naraz. Kým sa mi načíta jeden tab v prehliadači, robím niečo iné. Čakám 10 minút na meeting? Ten čas chcem využiť efektívne, ponorím sa do čiastkovej úlohy, niekomu rýchlo zavolám a zrazu zistím, že meškám na stretnutie. Toto nie je správny prístup a snažím sa ho zmeniť. 

Hneď v nadpise si sa dozvedel, čo je pre psychickú pohodu v práci dôležité. Nie je to žiadna novinka, no často sa na to zabúda. Pomocou spomenutých tipov môžeš minimalizovať, alebo aspoň skorigovať workload - práve ten spôsobuje tlak, ktorý je dlhodobo neúnosný. A teraz je to už len na tebe. Verím, že tieto tipy úspešne aplikuješ.